MALKIA park

mája 03, 2017

Miláčikovia

Od detstva som viac inklinovala k nemým tváram. Asi to bolo aj tým, že som bola introvert a poskytovali mi útočisko. K láske k zvieratám vediem prirodzenou cestou aj svojich chalanov. Myslím si, že je to aj dobrý štart do života. Naučí to empatii, trpezlivosti aj zodpovednosti.

Škoda, že sme alergici. Ale predpokladám, že to dlho nevydržíme a budeme mať aspoň škrečka. Ale ešte chvíľu počkám, kým chlapci podrastú a budú sa môcť oňho starať sami. Ale pri tých dňoch, týždňoch, mesiacoch čo nám ubiehajú neuveriteľnou rýchlosťou si myslím, že to bude o chvíľu.

Aj preto sa s mojimi pokladmi snažím tráviť čo najkvalitnejší čas, aby sme mali veľa spoločných zážitkov a mali v budúcnosti na čo spomínať a čerpať z nich.

Aj preto ma oslovilo otvorenie MALKIA parku, ktorý zachraňuje zvieratká z cirkusov, alebo od súkromných majiteľov, ktorý ich majú len ako atrakciu na naplnenie si bankového konta a starostlivosť s láskou sú na bode mrazu. Striasa ma pri predstave, čo všetko majú za sebou tie nevinné nemé tváre.

Areál je novučičký, všetky výbehy pre zachránených mi boli sympatické svojou rozlohou aj vybavením. Hneď pri vchode nás privítali surikaty – malé, vrtké zlatíčka. Oproti si vylihoval mladý tigrík. Prišli sme v čase šelmej siesty. Všetci boli uvelebený pod slnečnými lúčmi a spokojne si oddychovali. Nejaký návštevníci im boli ukradnutý. Kačičky, husičky a ostatné okrídlence dostali od oboch mojich riadnu dávku kamienkov do jazera. V domnení, ako ich kvalitne nakŕmili. Vlastne Šimonko tam bol asi len kvôli kamienkom. Mal svoj deň. Čo kamienkový úsek, to zástavka. A tých je tam po celom obvode veľa. Adamenko chcel od začiatku vidieť levy, tie boli až na konci parku. Tak si iste viete predstaviť, čo som celý čas počúvala. Šli sme rozťahaný, ako stará guma. Pár metrov predo mnou Adamčo s neustálim „mami, poď“ a pár metrov za mnou zabrzdený Šimon, ktorému bolo šuma fuk, že sme prišli za iným účelom, než zbierať kamienky, hrabať sa v koši a vyhladkávať nohy ostatným návštevníkom. Našťastie s tými jeho kukadlami si vie každého získať. Potvorka malá, vie ako na ľudí. Ten to bude mať v živote ľahšie, keď mu tieto jeho ksichtíky a humor vydržia.

Tým, že po zhliadnutí kráľov džungle Adamko začal ďalšiu pesničku „ mami, bluško malé“ a po rýchlom neskorom obede sme dali druhé kolo, už aj s opičím pavilónom. Odchádzali sme úplne posledný a určite sa tam chcem čoskoro vrátiť. To pôjdeme pozrieť a podporiť vstupným aj troch zachránených žralokov.

Poznáte ten pocit, keď vo vás nejaké miesto zanechá veľmi príjemný pocit a nemáte chuť odtiaľ ani odísť. O to viac, keď som to isté zbadala na chalanoch.

Som rada, že existujú uvedomelí ľudia, milovníci zvierat a robia pre nich to, že im takto dajú možnosť na lepší život.

ĎAKUJEM!!!