Včera som sa s nádejou vytešovala, že začalo druhé kolo Babieho leta. Hm..nebolo by
na škodu. Aj by mi to dobilo baterky. Posledné dni som ako ubitá kladivom,
hlavne doobedia sú pre mňa zmŕtvychvstanie. A opäť by sme mohli byť dlhšie
vonku, to by bola paráda.
Prednedávnom som si v reštike pri vedľajšom stole
vypočula rozhovor dvoch zrelých párov, ako spomínajú na svoje maminy, ktoré boli len v kuchyni
za šporákom, alebo metlou v ruke. Skonštatovali, že s nimi sa
vlastne hrávali len otcovia. Určite nechcem, aby na mňa moje deti spomínali
v zmysle kuchárka a upratovačka. Aj keď si pri ixtom dennom vysávaní siz toho uťahujem, že chalani vy mi dáte na poslednú cestu vysávač so sebou :-). No chcem a snažím sa mať s nimi
čo najviac zážitkov, momentov a pocitov v rámci hier, akcií, výletov.
Preto varím rýchle a praktické jedlá. Keď pečiem, tak v zmysle „všetko
zamiešať v jednej mise, vyliať na plech a rúra peč“. Na moju obranu chalanom
krémové zákusky moc nechutia, tak mi to aj uľahčujú. Jedine Vianoce mi
dodajú akúsi energiu na väčšie kuchynské orgie.
Pamätám si posedenia s mojimi starými rodičmi, ako som hltala ich spomienky za mlada. Babka mala 5 ( jedno pri pôrode umrelo) detí a v podstate o 4 súrodencov sa starala sama. Buď dedko bojoval vo vojne ako partizán, alebo bol v zajatí, alebo bol kdesi mimo domova za robotou. Nemali to veru tie ženy vôbec ľahké. Nehýrili množstvom robotizovaných pomocníkov v domácnosti ako mi teraz, neriešili tabuľkové príkrmy, monitory dychu, milión 500 druhov kresielok v 1000 odtieňoch, kde budú rodiť, ktorého pôrodníka si zaplatia.. Jednoducho to na nich prišlo. Predýchali, vytlačili a malé klbko bolo na svete. Uviazali do šatky a hajde na pole.
Ale dnešná doba je úplne iná. Či chceme viac, alebo menej pohltí nás preinformovanosť a s ňou aj riešenie preriešeného. Materstvo kedysi a dnes sa v mnohom líši, ale vždy sa viac prikloním na recepty babičiek plné dlhoročných skúseností.
0 komentárov