Včera som spravila prvý krok k lepšiemu pocitu a prebudení
pozostalých svalov a skočila som si zahopsať a podvíhať železo do našej
skromnej telocvične, samozrejme aj s mojimi škriatkami.
Ráno som sa
zobudila s očakávanou svalovicou. Skákanie MOJICH zbojníkov po mojom
skelete som musela obmedziť. Už len vstávanie zo stoličky mi robí problém a to
som dnes ešte v priebehu dňa postupne stratila hlas. Myslím že prvý krát v živote
mám fistulný sexi chraplák, ktorý sa mi vždy páčil. Takže aj pri celodennej
námahe niečo zo seba vydolovať, s uzlami na krku sa rada počúvam. Potešila
som tým aj svojho muža, brblačky sú obmedzené. Dokonca si dovolil poznamenať,
že by to mohlo trvať aj dlhšie..drzáň jeden :-)
Možno mu to želanie splním. Zatiaľ to na zlepšenie nepočujem
.
Človek sa musí prekonávať celý život, viac, či menej. Dobrovoľne,
či pod nejakou zámienkou, alebo situáciou. Ja mám našťastie len takéto milé
obmedzenia. Jedno miniatúrne a pre niekoho dokonca nepodstatné, bolo pri
fotení týchto záberov v našom obľúbenom parku.
Poznáte to..naplánujete si skoro každú minútu, čo a ako.
Áno, ani pri deťoch ma tieto ilúzie neprešli. Obloha už cestou na miesto činu
napovedala trošku zmenu a upozorňovala na možný dážď. Bohužiaľ sa to pri
zaparkovaní aj potvrdilo..dúfajúc, že ešte stále bohaté stromy s farebným lístím
nás uchránia pred kvapkami dažďa. Boli sme vyslyšaný a na chvíľu dokonca
aj pršať prestalo. Len chalani boli viac menej po rozkukaní sa, naháňaní pávov
a kačiek tak trošku unudený. Ešte sme sa na pár minút rozptýlili vyhadzovaním
lístia a zapaľovaním kahančeka. Nakoniec Šimon čapol do mokrého lístia a bolo
po srande. Obaja otrávený, moja trpezlivosť našponovaná a prekonávačka v plnom
prúde. Aj takto to niekedy ne-funguje. Očakávania sú väčšie, ako samotná
realita. A tak to v živote chodí.
Občas pri výchove MOJICH zbojníkov
strácam rozum, ale objavujem pri nich svoju dušu a srdce.
FOTO: Soňa Novosadová Photo
0 komentárov