Môj Maroš je ako Sagan. Teda aspoň sa tak cíti. Ale jasné, má u mňa
pomyselný klobúk dole. Baví ho to. Či na cestnom, alebo na horskom bicykli. Aj
toto bol podnet k rodinnému výletu. Jeho účasť na MTB maratóne vo mne
vzbudila pýchu milovanej manželky. Moja akčná povaha sa nezaprela a hneď
som ta štarte videla aj svoje dva poklady. Ako prvé som začala hľadať ubytko.
Ten, kto ma pozná vie, že mám rada autentické veci. Aj vďaka Vám a dopytu
na Instastories som našla chatu, ktorá bola priestorovo viac ako veľkolepá
a cena veľmi sympatická TU. Tešila som sa aj na to, ako nebudem musieť vymýšľať
čo variť, tráviť čas za šporákom a moja jediná povinnosť bude ráno ustlať
posteľ. Aj toto sú tie mini momenty, kedy vypustíte realitu.
Adamenko fascinovaný ohňom
Počasie som sondovala popredu a vyšlo nám na jednotku. Cesta ubehla ako
nič, príjemný pokec, príjemná hudba, chalani tiež spokojný.
Ako prvé po vybalení sme šli pozrieť Jánošíka. Chaloši to poňali po svojom.
„Ideme pozeť tansfomea“. Tak sme boli pri transformerovi. Trošku boli v údive
z toho, že zrazu ich ocino sa akoby pri našom terchovskom skvoste scvrkol.
„Tata, ty mauí?“ Tak sme sa pofotili a šli sme na druhý koniec obce.
Už pri príchode nás v diaľke vítala spoza kopcov majestátna výhľadňa.
Terchovské srdce, veľmi milý názov pre výšľap a následne zopár schodov.
Ale áno, je to srdce. Po výstupe máte všetku tú krásu ako na dlani.
Večer som
mala v pláne dať si pri tej tichej kráse v lone prírody aj za
pohárik, ale zostala som pod duchnami. Jej, aj by som skoro zabudla spomenúť,
že Adamenko už spával celý čas ako veľkáč na poschodovej posteli. Uspával sa
ale ešte v mojom náručí, čo ma príjemne hrialo pri srdci, že ešte predsa
len som potrebná. Pár krát som sa v noci k nemu musela štverať po rebríku
a znova ho učičíkať, ale zato Maroš sa vytešoval, že sa môže rozťahovať.
Ráno sme vstávali na budík, keďže sme sa presúvali do neďalekej dedinky na
maratón. K ihrisku, na ktorom bola celá maratónska akcia zorganizovaná
viedol dlhší a fakt že strmí kopec. Mne to ledva tá moja 1,2 utiahla. Za
volantom som na sucho pregĺgala, nie to ešte šliapať na biku. Atmosféra
príjemná, chalani sa nestačili prizerať kde sa čo deje. Registrácia prebehla
rýchlo a hladko. Šimonko si ešte pred štartom pokrstil dráhu. Totiž pri
trénovacích kolečkách mu trebalo. Tak rýchlo vytiahnuť plienku, čupnúť
a tlačiť. S obavami, ale stihli sme to. Ako ste mohli vidieť
v IS prežívala som do veľmi intenzívne. Keď som ešte ako nematka
pozorovala matky v akcii bolo mi to cudzie. A teraz som v tom
namočená až po uši a emócie boli vystupňované hodne vysoko.
Deň sme ukončili ešte výletom na hrad Strečno, kde nás po prejdení brány
okúzlil skanzen pôvodných obyvateľov. Stihli sme aj poslednú prehliadku, pri
ktorej nás skoro odfúklo. Dozvedeli sme sa zaujímavosti aj o rekonštrukcii,
chaloši to všetko ustáli a už poriadne zmordovaný sme sa pobrali na chatu.
Krpcom som napustila vaňu teplej vody, miesto hračiek sme si vypomohli
miskami z kuchyne a hajde do postele. Ešte sme zakývali ovečkám u susedov a
mohli sme snívať.
Celý predĺžený víkend bol príjemný aj v tom, že neprebehla ani jedna výmena
názorov, ozaj sme boli zohratý aj ako rodičia, aj ako partneri. Celkovo bolo
všetko okúzľujúce a ja som sa utvrdila v tom, že si ozaj vystačíme sami v
harmónii, zdraví a s láskou. Bez tej sa nedá existovať, nech má akúkoľvek
podobu. Celý čas sme boli ako rodina bez stresu a obmedzení.
0 komentárov