Dovolenkáriš po druhé

augusta 15, 2017

Druhé a finálne pokračovanie na tému tohoročná dovolenka pokračuje. Prvé dva dni sme chodili od rána k moru. Ja to mám nastavené tak, že keď už, tak poriadne. Vždy v predstihu sa pripravím na podmienky, vymýšľam a zháňam potrebné veci, nech máme čo najväčší komfort na pláži. Tomu samozrejme zodpovedá aj výbava. A to vyzerá tak, že so sebou vláčim polku domácnosti. Som povestná tým, že minimalizmus v balení je u mňa nereálny. Ani kabelky nie som schopná nosiť mini, vždy veľké bágle, s nejakou podmozgovou domnienkou „ čo keby som zostala na opustenom ostrove“. Ďalšia z mojich diagnóz. Našťastie som ako viete pár týždňov pred dofčou kúpila zázračný vozík na ktorý nedám dopustiť a odvtedy ho nosíme všade, aby nám „on“ zase povozil všetko. Je omnoho skladnejší ako kočík a pre chalanov a batožinu šikovný.

Zaľudnenosť na pláži bola znesiteľná. Nemala som vôbec pocit, že je tam hlava na hlave.

Ako to býva v Taliansku zvykom, mali sme pridelené aj lehátko, kreslo a slnečník.

Moc som toho neprecestovala, ale čo môžem porovnať s Chorvátskom, Taliani majú tieto veci premakanejšie. Už len taký detail, že lehátka sú hliníkové, čiže pevné a pritom ľahké na manipuláciu. A čo je obrovské plus sú striešky, ktoré si môžete nastaviť podľa potreby. Slnečníky sme taktiež veľmi ocenili, veď urobili veľkú službu. Decká sa mohli perfektne prehrať v tieni. j keď sme mali počas celého týždňa max 29 stupňov, v tejto destinácii to úplne stačilo.

Na tretí deň sme skonštatovali, že dáme zmenu..a to, že doobeda pri bazéne a neskôr na pláž k moru.

Nám trom to vymotanie z apartmánu trvalo dlhšie aj vďaka Šimonkovi. Vždy má na robote niečo iné než treba. Keď sa treba obliekať začne behať po posteli, robiť šašoviny, že veď najväčšia sranda a mami poď ma naháňať. My s Adamčom už nachystaný a mladý pánko si ide svoje. A to ešte medzi tým riešim doťahovačky a súťaživosť ozaj vo VŠETKOM. Nie, nesťažujem sa. Veď aj toto sú bežné a s odstupom času aj krásne momenty nášho života. Patrí to k tomu, k nám. Aj moje penenie a hučanie v istých situáciách. Nie som vždy trpezlivá a vnímavá matka. Mám tiež svoj pomyselný rebrík trpezlivosti a vyčerpania. Ak už je to pri poslednom schodíku vzniká u mňa prečistenie hlasiviek, vyventilovanie a následné racio vysvetlovačky „prečo, ako, kedy..“.

Doobedie pri bazéne bol pre nás čas skákania a jašenia sa bez piesku. Po začatí siesty sme sa zbalili do vozíka a presunuli na pláž. Tam sme si vyzbierali mušle, popozerali vyplavené medúzy, postavili rôzne napodobeniny z piesku a dokonca som mala čas aj oddych s knihou. Drobci sa vyhrali v piesku pod slnečníkom a ja som mala sporadický kľud. Keď bolo treba Šimonko sa nacucol, uspal, v správnej chvíli som ho preložila do vozíka a mohol si v príjemnom morskom vánku pospať.

V jedno popoludnie sme sa naučili chytať krabov. Dokonca ma jeden aj kvalitne chytil medzi klepetá. Obe moje lásky sa na tom náramne bavili.

Pozorovala som ľudí rôznych národností a návykov. Zaregistrovala som, že väčšina Talianok jedla asi len vatu. Ruky a nohy mali ako kostičky obalené kožou, len nafúknuté bruchá im trčali. Bola som rada za svoje faldíky a na rozdiel od nich napnutú kožu. V mojom subjektívnom oku mi prišli staršie než pravdepodobne boli. Páči sa mi opálená pokožka, aj preto, že mne príroda moc pigmentu nenadelila. No v momentoch mojich úvah som bola rada za to, že som taká aká som.

Každý večer sme labzovali po meste, my „vozíčkari“ sme si kývali a dvíhali palce na znak uznania s vlastnou spokojnosťou a spokojne naloženými deťmi. Prvý krát som si na dovolenke pokúpila aj niečo do šatníka. Donedávna som mala teóriu, že „ veď som na dovolenke a handry si pokupujem doma v priebehu roka“. Teraz sa to zlomilo vďaka prijateľným cenám a naozaj perfektným a pohodlným strihom.

Dva dni pred odchodom sme mali prekvapivý budíček. Naši chlapi nás prekvapili predčasným príchodom. To, že sa môj muž v ten večer stratil a mobil ako zvyčajne v podobných situáciách nemal pri sebe som najprv nechcela ani spomenúť. Ale nakoniec to bola asi po 2 hodinách celkom zábavná historka. Posledný večer sa stalo niečo obdobné, vtedy som zase mala pre zmenu vybitý mobil ja. Ale pre istotu som na to pár krát upozornila. Šla som po poslednej dovolenkovej večery ešte nakúpiť pár drobotín, mali sme sa stretnúť na neďalekej zmrzke. Ale akosi sa mi vyparili a na dohodnutom mieste som ich nenašla. Tak som šla automaticky k autu a tam už sme sa po čase stretli. Maroš ešte chvíľu po ceste predýchaval situáciu, ale v konečnom dôsledku sme mali aj záver neočakávanej dovolenky príjemný. Až na to, že sa nám odtiaľ vôbec nechcelo.