Hneď ako som vedela, že tento rok si budeme dovolenku užívať na našom krásnom Slovensku, som vedela aj to, že jeden z výletov bude do "môjho" Vlkolínca. Bola to taká čerešnička na torte počas  posledného rozlúčkového dňa na Liptove.

Dočítala som sa, že osada má necelých 8 km, pôvodný obyvatelia boli drevorubači a uhliari. Po druhej svetovej vojne sa v päťdesiatych rokoch plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka. Dôvodom boli požiadavky obyvateľov na zabezpečenie zodpovedajúcich podmienok na život, porovnateľných s ostatnými miestnymi časťami mesta. Tento projekt sa však neuskutočnil a tak dodnes môžu návštevníci Vlkolínca obdivovať životom pulzujúci vidiecky organizmus uprostred zachovalej tradičnej zrubovej architektúry. Zástavbu Vlkolínca dnes tvorí štyridsaťpäť usadlostí, drevených obytných domov a hospodárskych budov postavených v strmom svahu. Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Domy sú dvoj- alebo trojpriestorové. 

Celková atmosféra bola pre mňa fascinujúca. 

Veľké pohoria okolo, akoby mali ochrannú ruku nad celou osadou. Snažila som sa foťákom zachytiť krásu a malebnosť našej pýchy, ale na živo je to oveľa krajšie a majestátnejšie. Vedeli ste, že skoro polovica tohto dedinského stredovekého sídla je aj dnes celoročne obývaná ?

Želám Vám príjemnú "podívanou" a ak ste ešte nenavštívili toto miesto plné typických zrubov.. nech sa páči, farebná jeseň je na to ako stvorená.

Spálňa, jedáleň a pracovňa v jednom pre 5 člennú rodinu 

Dobová kuchyňa, pôvodné domy nemali komíny. Všetok dym sa využil v podkroví ako údiareň.