Húkači

júla 19, 2016

Predchádzajúci víkend priniesol skoro jesenné ochladenie, tak sme povyťahovali prechodné bundy. Pre chalanov obľúbené bombery, ktoré sa túto sezónu vrátili myslím si do viacerých šatníkov. Ja som ju ako pubiška kúpila za brigádne prašule na známej Vajnorskej burze. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sú to obchodné centrá (u mňa nazývané skleníky).

Pre nás Bratislavčanov sme mali víkendové burzy a celotýždňovú Miletičku. A stačilo to. Boli sme skromnejší, nezožieraný toľkým materializmom. Áno, aj dnes je na každom z nás, či sa tým necháme pohltiť. No dajme si ruku na srdce, na jednej strane je to pohodlnejšie v dnešnej uponáhľanej dobe, no na druhej je to hltač času. Do skleníkov chodíme cielene len v škaredom počasí (pre nás dážď, abo traktory).

V nedeľu sa to vylepšilo a z hora nič nepadalo. Tak sme si vyšli na naše obľúbené miestečko a ani sama neviem, ako nám tých niekoľko hodín ubehlo. Tak a teraz k handrám. Ešte ráno som si zohriala uhlíky a nažehlila obom mojim obrázočky, ktoré si sami povyberali a následne ma pri tom aj dirigovali, kam ich chcú umiestniť. V ich prípade autíčka, väčšinou vozidlá záchranných zložiek. Húkačky ich totiž lákajú a pri každom takom zvuku spozornia a napodobujú ich.

Adamčo má bomberu cez bazárik a Šimonko od kamošky. Tričká som vybrala s komixovou potlačou, rifle majú z online výpredaja, rovnako aj tendy.

Uvedomujem si, že na deťoch sa zarába, tie ceny v bežných reťazcoch sú fakt niekedy neúnosné. Tak sa snažím nakupovať v akciách, abo takto z druhej ruky. A až tak ma to nebolí. Mám rada módu, záleží mi čo majú na sebe moje deti, no beriem to zase s mierou. Stále sú to len handry a pri deťoch sa to dupľom nevyužije. Ako som nedávno čítala „Naše deti by sme mali učiť privoňať k zemi, ochutnať dážď, pocítiť vietor počuť slnko vychádzať a padať tmu. A aby im na tom všetkom záležalo.“

Krásny stred týždňa prajem drahý moji :-)